Nechcela som raniť. A už vôbec nie teba. Niekoľko slov - toľko zmenili a tak ranili. Viem, že späť sa to už vziať nedá a ja nebudem uvažovať nad tým, keby...Povedala som to. Povedala som to, aj keď viem, že si myslím úplný opak. Ten najpravejší opak z toho, čo som povedala, aký len môže byť.
Prečo to vlastne píšem? Neviem...asi preto, aby si vedel, že mi nieje jedno, čo si o mne myslíš. Vlastne máš asi právo si to myslieť. Len sa pokúšam o to, aby si aspoň skúsil si to nemyslieť a dať šancu pochopeniu mojej čírej ľudskosti a...nechutnej úbohosti k zníženiu sa povedať niečo také podlé, keď pritom viem, že to absolútne nie je pravda a už tým duplom nie o tebe. Nie je mi jedno, ako budeš reagovať. Nie je mi jedno čo na to povieš a nie je mi jedno, čo sa bude ďalej diať.
Hmm. Zvláštny pocit, ako už dávno nie. Mizernejší pocit, než zhnusený samej zo seba. Naučil si ma niečomu, čo je veľmi zvláštne a asi som to vždy potláčala. Neviem to bližšie špecifikovať, ale viem, že je to dôležité. Naučil si ma vnímať, vnímať ten šialený svet okolo nás, chápať, vžiť sa do druhých, rešpektovať emócie a nehanbiť sa na niečo, čo je správne...Ai si to ani neuvedomuješ, no je to tak a ja ti za to ďakujem.
A ja tu teraz sedím, uvedomujúc že mi je príšerne. Z tých niekoľkých mojich slov, ktoré vzišli z mojej podlosti. Nechutné, bezcharakterné a povrchné. Iba pokrytec to mohol povedať. Musím sa učiť pokore.
Nechcem to všetko zničiť. Nechcem to pokaziť mojou trafenou náladou a šialenou nechutnosťou v tej chvíli. Vážim si všetko, čo si pre mňa urobil, čo si mi povedal a dal ďalej. Daj tomu ešte šancu. Nezahoď, nenechaj to mnou dusiť.
Odpusť mi, prosím...
